Sen a realita V noci sa mi sníval divný sen, v tom sne premenil som sa sám na svoj tieň. A môj tieň premenil sa na mňa zas, v tej chvíli zrazu ako keby zastal čas. nebolo ma vidieť, iba občas v svetle jase, no aj tak na mňa každý sral a stúpali mi po tvári. Chcel som späť do svojho tela, krikom, smútkom v hlase som prosil, kvílil ako zviera na obetnom oltári. A stále prosím a stále kričím. Hľadám cestu späť, chcem precitnúť hneď. On však so mnou meniť nechcel, nemal záujem. Akoby aj, nevidel ma, možno nechcel vidieť. Bol som preňho bezcenný a vďaka tomu viem že nevedel som, nevidel a možno nechcel vidieť. Mal som život, problémy a ľahostajnosť. Vracal mi tým všetko to, čo dával som mu ja. Pocítil som výčitky a strach až na kosť. Hrozné, predsa aj som on a on je vlastne ja! A preto prosím a preto kričím. Hľadám cestu späť, chcem precitnúť hneď. A odvtedy vždy bojím sa, že prisní sa mi sen, že tak ako som vtedy sa zmenil na svoj tieň, že zmením sa na každú odkopnutú osobu, na autistu, retarda či deda z podchodu. Na chorých, hladných alebo na obeť vojny v Tikríte, len dúfam, že sa všetci sa vždy iba dobre vyspíte..... A preto kričím a preto prosím. hľadám cestu von, každý z nás je on....